Nové umelé oko bude lepšie ako ľudské
Vedci zatiaľ nemôžu nikoho premeniť na kyborga pomocou bionických častí tela, ale vďaka novému umelému oku sme k tejto možnosti o krok bližšie. Zariadenie, ktoré napodobňuje štruktúru ľudského oka, je asi rovnako citlivé na svetlo, no má kratšiu reakčnú dobu ako skutočné oko. Nemá teleskopické možnosti ani schopnosť nočného videnia, ale umožňuje ostrejšie videnie ako ľudské oči. Ľudské oko vďačí za svoje široké zorné pole a zrak s vysokým rozlíšením sietnici v tvare kupoly. Ide o oblasť na zadnej strane očnej gule pokrytú bunkami detegujúcimi svetlo.
Vedci z Hongkonskej univerzity vedy a technológie napodobnili túto architektúru v umelom oku použitím zakrivenej membrány z oxidu hlinitého, ktorá je pokrytá nanosenzormi vyrobenými z materiálu citlivého na svetlo, nazývaného perovskit. Drôty pripojené k umelej sietnici odosielajú údaje z týchto senzorov do externých obvodov na spracovanie, rovnako ako nervové vlákna prenášajú signály z nášho oka do mozgu. Umelé oko registruje zmeny v osvetlení rýchlejšie (približne do 30 až 40 milisekúnd), ako môžu ľudské oči (do 40 až 150 milisekúnd).
Prístroj môže vidieť aj v slabom svetle, a hoci zorné pole (100°) nie je také široké, ako má ľudské oko (150°), je lepšie ako pri bežných snímačoch s plochým zobrazovaním (70°). Teoreticky by toto bionické oko mohlo vnímať oveľa vyššie rozlíšenie ako ľudské oko, pretože umelá sietnica obsahuje asi 460 miliónov svetelných senzorov na štvorcový centimeter, zatiaľ čo skutočná sietnica má asi 10 miliónov buniek detegujúcich svetlo na centimeter štvorcový. Vyžadovalo by si to však odčítanie hodnôt z každého senzora.
Na to, aby vedci ukázali, že k umelému oku sa na dosiahnutie vyššieho rozlíšenia dajú pripojiť tenšie drôty, použili magnetické pole na pripojenie množstva kovových ihiel (každá s hrúbkou 20 až 100 mikrometrov) k nanosenzorom na umelej sietnici. Teraz hľadajú omnoho efektívnejší spôsob výroby obrovských polí tenučkých drôtov pripojiteľných k zadnej strane umelého oka.
Zdroj: sciencenews.org.
