Spôsob boja

Keď som pred rokmi nastupoval po škole do práce, mal som asi ako každý idealistické ambície pomôcť zlepšiť svet okolo nás. Boli to búrlivé roky po osamostatnení sa Slovenska, keď sa riešilo najmä civilizovanejšie, transparentnejšie a spravodlivejšie riadenie štátu. Táto snaha, samozrejme, trvá stále, ale za ten čas sa už zmenil môj spôsob „boja“. V tých časoch to bola snaha zapojiť do výkonu moci nástroje on-line demokracie, ktoré mali občanov viac začleniť do kontroly a spolurozhodovania o riadení štátu. Zhodou okolností sa mi vtedy podarilo stretnúť s viacerými straníckymi lídrami vtedajšej opozície, samozrejme, že ma s takouto ideou vysmiali. A na moje prekvapenie boli medzi nimi aj predstavitelia strán, ktorí majú k on-line svetu a modernému náhľadu na riadenie štátu veľmi blízko. Myšlienka, že by sa mali nechať kontrolovať bežnými občanmi a deliť sa s nimi o moc, bola pre nich nepredstaviteľná a totálne neakceptovateľná. Odvtedy sa mnohé veci zmenili, našťastie k lepšiemu, prevratnou zmenou je napríklad zverejňovanie všetkých zmlúv súkromných firiem so štátnou správou na webe. Rozšírením internetu, fenoménom sociálnych sietí a zaangažovanosťou médií a tretieho sektora sa každá kauza vytiahne na svetlo a predstavitelia štátnej moci sa ňou musia zaoberať. V tomto smere sa dosiahol veľký pokrok, ale k on-line demokracii a efektívnejšiemu riadeniu štátu to má ešte veľmi ďaleko. Jedna z jej možných foriem je napríklad využívanie služieb komunity externých odborníkov – nestraníckych poradcov, ktorých odporúčania budú pre výkonnú moc určujúce, resp. záväzné. Minulý rok som však bol svedkom toho, že napriek dobrej vôli a snahe pomôcť sa pri súčasnom mocenskom systéme pozitívna iniciatíva neraz minie účinkom. Pred rokom sa dali dohromady experti zo školstva, sféry biznisu, ako aj tretieho sektora a vytvorili neformálne združenie s cieľom navrhnúť akčnú stratégiu vzdelávania a reformy školského systému na Slovensku. Snahou združenia bolo nájsť spôsob, aby boli absolventi lepšie pripravení na skutočné požiadavky praxe, aby výsledkom vzdelávacieho procesu boli zo všetkých stránok zrelé osobnosti, aby sa zlepšilo financovanie školstva, aby sa zvýšilo spoločenské postavenie učiteľa atď. Stretávali sme sa asi pol roka a výstupom bolo množstvo konkrétnych krokov a opatrení. Za ministerstvo školstva sa na stretnutiach z času na čas zúčastňoval štátny tajomník, ktorý iniciatívu osobne veľmi vítal a deklaroval ochotu spolupráce, žiaľ, bez politického mandátu a možnosti exekúcie. Vyvrcholením iniciatívy bola konferencia, na ktorej sa mal zúčastniť aj pán minister. Kvízovú otázku, či na konferenciu prišiel a ako dopadla iniciatíva, hádam ani netreba klásť. Je mi len trochu ľúto zmareného času, energie a nadšenia významných osobností, ktoré sú pracovne dosť vyťažené, ale aj tak si našli čas a bez nároku na honorár chceli pomôcť zlepšiť fungovanie spoločnosti aspoň v jednej z oblastí. Naliehavosť riešenia problémov v školstve, ale aj iných oblastiach je akútna, ponúknutá pomocná ruka odbornej verejnosti stále platí, chce to len zmenu myslenia na druhej strane. Kým sa však nezmení systém riadenia a delenia moci, takáto iniciatíva či záujem verejnosti môžu vždy naraziť na stranícke záujmy alebo neschopného úradníka disponujúceho mocou. Pokiaľ to nie je v súlade so straníckymi či mocenskými ambíciami, spravidla aj narazí. Prekonať túto bariéru si vyžaduje principiálnu zmenu systému delenia moci, a nie iba kozmetické úpravy alebo ústupky. A to je zásadný problém.

Svojho času sa do vysokej politiky dostalo aj viacero mojich kamarátov a spolužiakov. Keď sme sa po čase príležitostne stretli, uvedomil som si, ako veľmi ich to zmenilo, a zistil som, že im už nerozumiem. Je známe, že moc dokáže zmeniť človeka, ale keď to máte z takejto bezprostrednej skúsenosti, je to predsa len iné. Hovorí sa, že každý národ má len takú vládu, akú si zaslúži. A je to naozaj pravda, veď ani tí hore nespadli z neba a sú len produktom, resp. obrazom morálnej vyspelosti a uvedomelosti celého národa.

Národ si po voľbách vždy robí nádeje, že nová garnitúra bude lepšia ako tá predošlá, ale skutočnosť je taká, že kto sa raz dostane k moci, len ťažko sa jej bude dobrovoľne vzdávať a začne robiť kompromisy so svojou morálkou a svedomím. Ak sa aj nájde osvietenec, ktorý odolá pokušeniu, ide o osamelého Dona Quijota, ktorý si vymláti zuby na straníckych veterných mlynoch. Verím v silu individuálnych osobností, ale pokiaľ nemajú širokú podporu v celom výkonnom aparáte, ich vízie zostanú len papierovým teoretickým predpokladom. Na to, aby sa zmenili zásadné veci, treba celospoločenskú zmenu vedomia.

Zdajú sa nám trápno-smiešne slovné prestrelky poslancov v parlamente, ktorí nezvládajú svoje ego a zosmiešňujú kolegu s iným názorom? Pohoršujeme sa nad úradníkmi, ktorí dohodili kšeft spriatelenej firme? Odsudzujeme politikov za neschopnosť konať vo verejnom záujme, za korupciu, rozkrádanie štátu atď.? A čo my? Boli by sme iní na ich mieste? Sme takí čistí, že môžeme ukazovať na druhých prstom? Máme pevné morálne zásady? Nepodľahneme čaru moci a peňazí? Zvládame vlastné ego? Aké sú naše životné hodnoty? Čo nás robí šťastnými?

Áno, sme ľudia, máme právo robiť chyby, ale je strata času a energie ich donekonečna opakovať. Našou úlohou je učiť sa, pracovať na sebe a zdokonaľovať sa. Tak som si aj ja povedal, že ešte stále chcem zmeniť svet k lepšiemu, ale tým, že najprv zmením seba. A to je najmä na začiatku veru ťažký boj. Budem pracovať na sebe, zdokonaľovať sa, zlepšovať svoje okolie, vzťahy s blízkymi. Tým možno pomôžem aj im uvedomiť si mnohé veci a súvislosti, čo pomôže ich osobnému rastu a rastu ich blízkych atď. Tak toto je teraz môj spôsob „boja“. Pridáte sa?