Skutočná virtuálna realita

Minule som na zastávke autobusu zahliadol partiu mládežníkov, ako stáli spolu v hlúčiku, ale nerozprávali sa, každý pozeral do svojho smartfónu a najskôr asi četoval. Možno aj s niekým oproti z hlúčika... Nie je to nič výnimočné, smartfóny zmenili náš spôsob života. Prvá vec, ktorú ráno berieme do rúk po vyteperení sa z postele, je telefón. Kontrolujeme maily a odkazy, ktoré prišli cez noc. A je to aj posledná vec, ktorú odkladáme pred spaním. Trochu zvláštne nie? Kde zostal čas na upratanie si myšlienok, rekapituláciu, vyčistenie hlavy, poďakovanie za prežitý deň. Kde zostal čas na hranie, snívanie a fantazírovanie? 

Je to nový fenomén súčasnosti  a veľa na tom asi nezmeníme, musíme sa s tým naučiť individuálne žiť a dať pozor, aby nás to nepohltilo. Mládežníkovi ešte môžete povedať, nech „neblbne“ stále s tým telefónom, a obmedziť či regulovať mu trávenie času na nete a čete (neviem si stále zvyknúť na fonetické prepisovanie a ohýbanie termínu chat...). „Dospelák“ si nosenie práce nielen domov, ale doslova všade zdôvodní nutnosťou stihnúť termíny, vybaviť urgentné maily a splniť čísla v biznise – 24 hodín denne, 7 dní v týždni, v práci, doma, na dovolenke, v aute, vo výťahu, v nemocnici, na výlete v prírode, jednoducho všade . A povedať mu niečo k tomu je dosť zložité, aj keď ide o jeho vlastné záujmy. Je predsa dospelý a vie, čo je správne, vhodné, zdravé. Či nie?

Asi by nebol problém urobiť aktuálnu verziu netikety napr. o tom, že nie je vhodné používať smartfón pri jedle, na návšteve alebo pri rozhovore s niekým iným. Len je otázne, či by sa tým niekto  riadil. Je to síce osobná vec každého z nás, treba však brať ohľad aj na ostatných, ale aj na seba. Ak nie, stanú sa z nás bezohľadní, sebeckí, do seba zahľadení a neznesiteľní egoisti žijúci vo svojom virtuálnom svete. Pravdupovediac, neviem odhadnúť, aké zmeny charakteru a osobnosti nám môže priniesť súčasný zmenený životný štýl. Viem, že budú, a asi nie iba pozitívne. A čo ešte viac vzbudzuje obavy, je budúci možný vývoj.

Predstavme si čisto teoreticky, že pokrok v robotike bude taký dramatický, že v blízkej budúcnosti nám prinesie úplne dokonalých androidov. Nijakým spôsobom nebude na nich zistiteľné, že sú umelo vyrobení, koža bude mäkká a teplá ako ľudská, mimika, pohľad očí, gestikulácia, všetko  bude prirodzené, nič strojové. A ešte budú aj dobre vyzerať – muži mužne a ženy príťažlivo žensky. Aj zo „softvérovej“ stránky  budú naozaj dokonalí: zábavní, zaujímaví, šikovní, starostliví, vždy milí a s dobrou náladou.  Okrem toho budú poslušní a budú zvládať akúkoľvek prácu či profesiu. Budeme si ich kupovať ako dokonalých kamarátov, perfektných súrodencov či úžasných životných partnerov. Nebudú mať nikdy „blbú“ náladu, nebudú žiarliť, klamať, nebudú protivní , nebudú sa hádať, hnevať sa. Nebudú vám vyčítať, že ste si po sebe neodložili zo stola, že ste v kúpeľni po sebe nechali spúšť alebo zabudli kúpiť vatové tyčinky do uší. Urobia všetko, čo bude treba, upracú byt, navaria, vyžehlia, operú, vymaľujú, nakúpia, urobia domáce úlohy atď.

Poviete si, to je super, nech tá doba už čím skôr príde, aby sme si začali sporiť. Určite by to bol veľmi pohodlný, jednoduchý a príjemný život. Prídete domov, partner sa na vás usmieva, všetko je urobené, nič netreba riešiť. Žiadne starosti, žiadne výčitky, žiadne konfrontácie. Na nejaký čas by to bol asi celkom fajn, ale neskôr by to bol stereotyp, prázdnota a nuda. Je možné, že časti populácie stačí mať pohodlný život a nepotrebujú reagovať na výzvy, ktoré prináša život, nemajú záujem na sebe pracovať, nemajú ambície, ciele, plány. Stačí im mať príjemné, pokojné a ničím nerušené trávenie života. Otázka je, či to je ešte život alebo len prežívanie. Neodsudzujem, len konštatujem.

Skutočný život je spojený s neustálym vývojom, rastom a zdokonaľovaním sa. Opak je stagnácia a degenerácia, čo je predzvesť úpadku.  Život nie je statický, nemenný stav, naopak, stále sa mení, veď sa aj hovorí, že život je zmena. V práci, v škole či doma sme stále konfrontovaní s partnermi a vzťahmi, ktoré nás nútia reagovať, hľadať východiská, riešenia, nútia nás adaptovať sa na nové situácie. Pokiaľ sme si toho dostatočne vedomí, neberieme tieto konfrontácie ako ťažký osud či životný údel, ale ako výzvu a príležitosť na osobný rast. Pokiaľ nechceme na sebe pracovať, berieme na seba riziko, že sa z nás stane protivný, sebecký, neznesiteľný a egocentrický asociál, s ktorým dokáže vydržať len jeho umelý kamoš, kúpený v obchode. 

Priznám sa, že fakt neviem odhadnúť, aké dôsledky môže na nás mať dramatický technologický vývoj, ktorý stále viac ovplyvňuje aj náš osobný život 24 hodín denne. Sme teraz len na začiatku niečoho, čo môže časom v značnej miere zmeniť jednotlivcov aj celú spoločnosť. Nie je dobré, keby sa mali rozpadať kamarátstva, vzťahy či rodiny len preto, že je jednoduchšie a ľahšie vyhnúť sa riešeniu zložitej situácie tým, že „problémového“ kamaráta, súrodenca či životného partnera vymeníme za nekonfliktného, dokonalého,  ale umelého fešáka. Neviem, či by sa mi páčila budúcnosť, kde všetci budeme žiť každý vo vlastnej virtuálnej realite a deti sa budú rodiť zo skúmaviek. Vám by sa to páčilo?