Ďakujeme, Edward!

Pred pár mesiacmi som sa v OpenParku venoval afére PRISM a praktikám NSA, ale odvtedy sa objavilo množstvo ďalších zistení, takže znovu otváram túto tému. Tu je ich krátka rekapitulácia.

PRISM nie je jediný projekt on-line špionáže NSA, je ich oveľa viac. Napríklad XKeyscore je systém s ešte väčším dosahom a umožňuje sledovať takmer všetko, čo bežný používateľ robí na internete, a to vrátane obsahu e-mailov, navštívených webových stránok, vyhľadávaných výrazov, diskusie, četu a pod. Agentom pritom stačí vyplniť on-screen formulár, ktorý im dáva široké oprávnenia na vyhľadávanie. Takúto požiadavku pred spracovaním neskúma nijaký súd ani nadriadený personál NSA.

Podobné praktiky používajú aj britské spravodajské služby GCHQ, ktoré sa napichli na optické káble a zhromažďujú obrovské množstvo údajov z e-mailov, facebookových príspevkov a internetovej histórie a delia sa o ne s NSA. Navyše sa to všetko vykonáva bez akejkoľvek formy verejnej kontroly či diskusie. NSA aj GCHQ úspešne pracujú na prelomení šifrovania používaného na internete. Zameriavajú sa hlavne na zabezpečené siete SSL, VPN, VoIP a mobilné 4G siete. Ohrozená je tak bezpečnosť a súkromie všetkej internetovej komunikácie, on-line bankovníctva a prakticky celý mobilný internet.

NSA je pritom už teraz schopná pristupovať k používateľským dátam v smartfónoch od všetkých kľúčových výrobcov (iPhone, androidové zariadenia aj BlackBerry). NSA sa dokáže dostať do zoznamu kontaktov, prijatých i odoslaných SMS, k poznámkam aj lokalizačným údajom. Monitoruje aj pohyby na kreditných kartách. Finančné informácie sa ukladajú v dátovej banke, pričom 84 % z nich predstavujú transakcie pomocou kreditných kariet. NSA má údajne prístup aj k dátam zo SWIFTu, ktorý používajú tisícky bánk na zabezpečené posielanie informácií o transakciách.

To je stručná rekapitulácia aktivít americkej NSA a britskej GCHQ. O tom, ako fungujú spravodajské služby iných krajín, napr. Ruska, Izraelu, Číny, sa môžeme len dohadovať, ale je pravdepodobné, že sú na tom podobne. Aj doteraz sme všetci minimálne tušili, že štátne bezpečnostné agentúry sledujú on-line prostredie, ale asi každého po prevalení sa kauzy Snowden zaskočil rozsah foriem a šírka ich záberu. Akosi sme dúfali, že sledovanie sa týka len teroristov a kriminálnikov, ale nie je to tak, podozrivou osobou sa môže stať každý. Je to len otázka dôležitosti a vyššieho záujmu.

Znepokojujúci je nedostatočný dohľad nad činnosťou bezpečnostných agentúr. Zákonodarné, riadiace a kontrolné zložky, ako sú súdy, prezident či parlament, resp. kongres, nerozumejú odbornej terminológii, takže nedokážu dostatočne posúdiť primeranosť, vhodnosť a správnosť fungovania bezpečnostných agentúr, ktoré disponujú obrovskou a ťažko kontrolovateľnou mocou.

Aké to môže mať dôsledky, to si vieme ľahko predstaviť. Množstvo špionážnych románov či filmov pracuje s námetom, čo by sa stalo, keby organizácie typu NSA začali zneužívať svoje postavenie. Nemusí pritom ísť len o literárnu fikciu, spomeňme si z reálnej histórie na meno John Edgar Hoover, ktorý bol prvým a najdlhšie slúžiacim riaditeľom americkej agentúry FBI. Jeho kritici mu vytýkali, že prekračoval právomoci FBI, používal ju na zastrašovanie politických aktivistov a disidentov, na nahromadenie tajných dokumentov týkajúcich sa vedúcich predstaviteľov politickej scény a používanie nezákonných metód zbierania dôkazov. Podobných príkladov v histórii nájdeme viac, a to aj mimo územia USA. Osobitne v Rusku a Nemecku to viedlo k zločinom a následkom na životoch úplne nevinných ľudí, stačí si prelistovať históriu. Prenasledovanie, vydieranie a zmiznutia nepohodlných osôb, to boli pracovné metódy bezpečnostných zložiek, ktoré sa dostali mimo kontroly demokratickej vlády alebo konali priamo na pokyn autoritatívnej moci.

Možno si poviete, že teraz žijeme v demokracii, činnosť vlády je pod kontrolou verejnosti a niečo také by sa nemohlo stať. Chceme tomu naozaj uveriť? Máme vo vládach a parlamentoch čestných, zodpovedných a neúplatných politikov, ktorí by za žiadnych okolnosti niečo také nedovolili? Vedia vlády jednotlivých krajín naozaj, čo všetko robia ich bezpečnostné zložky? Majú to pod kontrolou?

Nič tomu nenasvedčuje, aj na našom malebnom Slovensku evidujeme ešte stále čerstvú kauzu Gorila, v susedných Čechách sa tiež objavil jej súrodenec a predpokladám, že v zahraničí majú ešte väčšie exempláre. Možnosť kontrolovať a manipulovať občanov je veľmi lákavá. Čím viac autoritatívnejší je režim, tým je väčšie riziko zneužitia jeho mocenských nástrojov. Riešením je preniesť čo najviac rozhodovacích právomocí na občanov a stransparentniť všetky vnútorné procesy s výnimkou tých, ktoré by mohli ohroziť bezpečnosť štátu. To by zase chcelo menšiu apatiu občanov, viac kritického myslenia pri predkladaní populistických sľubov politikov a väčšiu razanciu pri uvádzaní princípov eDemokracie do praxe. Nie je to nič objavné, ale stojí za to porozmýšľať nad tým. Nikto z nás sa predsa nechce dostať do nejakého spisu, aj keď nemáme čo skrývať. Čo keby sa raz našiel nejaký hlupák, ktorý by zneužil informáciu, že máte slabosť na gumové medvedíky?